Ked som sa s manželom vybrala počas krásnej horúcej soboty na obchádzku Piešťaň na bicykloch ani vo sne ma nenapadlo, že sa domov vrátim až za 15 dní. Jediné čo si z toho dňa pamätám je ráno, príprava obeda a potom už len moment keď sme vyrazili z domu, nič viac. Potom už si pamätám len ľudí v bielom, ktorí okolo mńa pobehovali.
Potom, ako som sa prebrala mi manžel povedal, čo sa nám stalo, a spýtal sa ma, či si na niečo spomínam. Išli sme okolo rieky, keď nás obiehal autobus, a mňa zachytil zrkadlom, ktorým mi "treskol" po hlave. Ja som spadla aj s bicyklom do rieky /teda nie veľkej rieky, ale nášho potôčika/ a rovno na kameň. Mala som slabší otras mozgu, niekoľko pomliaždenín, a čo je podstatné nič zlomené.
Po troch dňoch to vyzeralo tak, že ma pustia do domáceho liečenia. Bola som veľmi šťastná, aj keď ma neustále veľmi bolelo ľavé koleno. V utorok večer mi lekár oznámil, že ak sa nič vážne nestane, môže si ma prísť ráno manžel vyzdvihnúť, hneď som mu teda dobrú správu zatelefonovala. V stredu ráno pri meraní teploty sestra zistila, že mám teplotu 37,7°C, lekár mi oznámil, že v nemocnici ostávam minimálne do konca týždňa. Od stredy sa môj stav začal zhoršovať, a teplota sa neustale zvyšovala. Ja som sa neustále sťažovala na bolesti v kolene, ktoré sa rozšírili na celú nohu, lekári konštatovali jediné: "Je to dôsledok pádu a nárazu", až v sobotu ráno, keď prišiel na moju izbu službukonajúci lekár sa mi konečne pozrel aj na nohu a stisol mi koleno, ten hneď konštatoval, že nebude všetko s nohou v poriadku, lebo je celá horúca, opuchnutá a vyzerá to tak, že je plná zápalu. Jeho predpoklady sa naplnili a ešte v ten večer som ležala na operačnej sále. Našťastie všetko dobre dopadlo. Lekári skonštatovali, a oznámili mi, že som mala koleno plné hnisu, a ten spôsoboval aj zvýšovanie teploty.
V nemocnici som si poležala ešte jeden celý týždeň. Dnes ráno ma konečne prepustili domov. Teraz len ležím v posteli, a mám naplánovaný týždeň oddychu a nič nerobenia, to je príkaz lekárov a o týždeň sa chystám na kontrolu, či je všetko v poriadku.
Dúfam, že teraz si pár dní oddýchnem, a potom sa budem môcť pustiť do práce, lebo ako to už býva, prácu za mňa nespraví nikto....